expanzia rímskej ríse

ČÍSLO 12 / XII

STOPY RIMANOV V
hof AM LEITHABERGE

Tehliarske pece a tehly

Znalosť výroby tehál sa k Dunaju dostala s príchodom rímskej armády okolo polovice 1. storočia po Kr. Hneď po príchode jednotky sa začalo s výstavbou výkonných tehelní. Skôr ako mohla byť strecha pokrytá vodu neprepúšťajúcimi platňami bol potrebný pracovný proces na začiatku ktorého bolo hľadanie výdatného hliniska. Zatiaľ čo ťažba a transport suroviny ako aj spracovanie hliny, hrubé formovanie tehál, sušenie a zaobstarávanie paliva patrili k činnostiam, ktoré mohli vykonávať neškolení vojaci, vyžadovali si stavba pecí, dokončovanie polotovarov, ako aj vlastné vypaľovanie skúsených odborníkov.

Predovšetkým pri výrobe veľkých plochých strešných tehál (tegulae) sa s ohľadom na vode odolnú strechu nevyhnutne muselo dávať pozor na to, aby sa vyrábali platne rovnakej veľkosti. Pre iné výrobky ako napr. dlažobné tehly (lateres) alebo duté tehly (tubuli) nebolo dodržanie presných rozmerov až tak dôležité, hoci práve tieto umožňovali vojakom pochádzajúcim z juhu udržovať si navyknutý životný štandard aj v oblastiach s nepriaznivými klimatickými podmienkami. Horúce kúpele aj v zime, teplovzdušné vykurovanie a dažďu odolné strechy boli pre legionárov samozrejmosťou - komfortom, ktorý si chceli zachovať aj po prepustení z armády.

Tejto okolnosti treba pripísať, že mnohí veteráni začali po získaní pozemku vyrábať tehly v malom rozsahu. Nie je ale jasné, či bol vlastník usadlosti so svojím personálom schopný dosiahnuť uspokojivé výsledky, alebo mu svoje služby ponúkali tehliari, ktorí putovali od usadlosti k usadlosti a prevzali prinajmenšom náročnejšie činnosti akými boli stavba pece a vypaľovanie. Profesionálne prevedenie oboch pecí objavených v Hof am Leithaberge - presnejšie sa v oboch prípadoch zachovalo len v zemi zakopané kúrenisko s vykurovacím kanálom - umožňuje predpokladať, že malú dočasnú tehelňu viedli školení remeselníci.

Foto: Bundesdenkmalamt – F. Sauer

Foto: Bundesdenkmalamt – F. Sauer

Pravouhlé tehliarske pece z Hof am Leithaberge sú rozlohou 9 a 10,5 m2 približne rovnako veľké. Nevypálené tehly sa naukladali na rošt (nezachoval sa) - hlinenú platňu s otvormi, ktorá oddeľovala priestor na kúrenie od vypaľovacej komory. Pred vykurovacím kanálom sa nachádzala jama, z ktorej sa mohlo dokladať raždie a drevo. O vzhľade vypaľovacej komory nám archeologický nález nepodáva žiadne informácie.

Foto: Creative Commons

Foto: Bundesdenkmalamt – F. Sauer

Typové spektrum rímskych tehál bolo značné. Najpoužívanejšie boli strešné tehly a ploché pravouhlé tehly, ktoré tak ako v Leithaprodersdorfe našli uplatnenie pri stavbe podpodlažného vykurovania

Foto: Creative Commons

Prevádzka z tehál vybudovanej repliky vypaľovacej pece z doby rímskej v rámci experimentálneho archeologického podujatia. Vypaľovanie tehál sa uskutočňovalo vo viacerých fázach, pričom až pri konečnom výpale bolo dosiahnutých 1000° C, ktoré dali tehle jej farbu a potrebnú tvrdosť.

sk_SKSlovenčina