„

Žiadny iný národ sa tak márnotratne nevenuje spoločenským posedeniam a pohostinstvu. Niekoho vykázať z domu sa považuje za poburujúce.

Napriek veľkému počtu je ich telesný výzor rovnaký: divé modré oči, ryšavé vlasy a veľké postavy.

Nebývajú v mestách, ale jednotlivo a oddelene, ako sa komu páči - pri prameni, na rovinke alebo v háji. Každý necháva okolo svojho domu voľný priestor. Nepoužívajú ani lomový kameň, ani tehly, všetko stavajú z neopracovaného dreva bez ohľadu na krásu a pôvab. Kopú tiež v zemi jamy, ktoré zvrchu pokryjú množstvom hnoja. Tie slúžia v zime ako útočište.

Hneď po spánku, ktorý často preťahujú do bieleho dňa, sa umyjú a jedia. Potom idú ozbrojení pracovať a nie menej často aj hodovať. Pre nikoho nie je hanbou piť bez prestania celý deň i celú noc.

Žiadny iný národ si nedopraje viac pohostinnosti. Odvrátiť niekoho od domu sa považuje za svätokrádež.

Pijú kvasenú šťavu z jačmeňa, alebo pšenice. Jedlo mávajú prosté: plané ovocie, čerstvú zverinu alebo zrazené mlieko. Hlad zaháňajú bez toho žeby jedlá upravovali alebo korenili.

Ak netiahnu do vojny, trávia muži veľa času poľovačkou, ešte viac nič nerobením, spaním a jedením. Práve tí najstatočnejší nerobia nič. Platí za nečestné získať prácou to, čo sa dá nadobudnúť bojom. Starostlivosť o dom, domácnosť a pole zostáva ženám a starým ľuďom.

Je tu veľa dobytka, ale väčšina z nich je nevzhľadná. Dokonca aj dobytku chýba statočnosť; samotné množstvo robí ľuďom radosť a stáda sú ich jediným a najdrahším majetkom.

Pohreby nie sú honosné, dbá sa iba na to, aby telá slávnych mužov boli spopolnené určitým druhom dreva. Na pohrebnú hranicu kladú zbrane, niektorých spaľujú spoločne s koňmi. Mohylu pokrýva tráva, pohŕdajú vysokými a vyzdobenými náhrobkami.

„

VELLEIUS PATERCULUS, Dejiny Ríma, 2. kniha, 108–110.

Foto: Grafik F. Siegmeth

Z územia Čiech a Moravy osídľovali Markomani od 1. storočia po Kr. aj Weinviertel a východný Waldviertel.

Foto: Creative Commons

Moderná skupina „reenactorov“ odetá a ozbrojená ako Germáni. Štandardnými zbraňami germánskeho bojovníka boli kopija a oštep, len máloktorí mali aj meč. Ako ochranná výzbroj slúžil pomerne malý štít so železnou puklicou v strede.

Foto: W. Lobisser

Markomanská usadlosť pozostávala spravidla z veľkého obytného kolového domu, viacerých do zeme zahĺbených zemníc a z jednej sýpky, stojacej bokom vzhľadom na trvalo hroziace nebezpečenstvo požiaru. Pri silnom mraze slúžili zemnice, používané pri remeselných činnostiach, aj ako príbytky.

U Markomanov prišlo viackrát k vzburám. Porazení utekali vždy na juh, kde po prekročení Dunaja dostali od Rimanov azyl. Zatiaľ čo zvrhnutí vodcovia sa museli usadiť v Itálii, alebo Galii, bola ich sprievodu určená na osídlenie oblasť v blízkosti rímskych hraníc. Pri archeologických výskumoch pri obciach Hof a Au am Leithagebirge sa aj dnes nachádzajú pozostatky týchto ľudí, ktorí boli po kremácii uložení spolu so svojim majetkom do jednoduchých hrobov. Obrázok ukazuje výbavu muža, ktorý našiel svoj posledný odpočinok na pohrebisku zo staršej doby rímskej v Au: nožnice, nôž a zvyšky štítu.