RÍMSKA ARMÁDA

Armáda Rímskej ríše mala okrem normovanej, neuveriteľne efektívnej infraštruktúry dlhý čas aj najmodernejšie zbrane, ktoré jej v spojení s tvrdým výcvikom a železnou disciplínou zaisťovali prevahu v mobilite a vojenskej sile. Či v Británii, na Eufrate, na Dunaji alebo na juhu Egypta, legionár sa vyznal v každom vojenskom tábore, kde ďaleko od svojej starej vlasti žil a trénoval, aby sa udržal vo forme, keď bude spolu s druhmi vyslaný na poľné ťaženie.

Vojenský život začal obutím caligae (sandál s podrážkou pobitou železnými klincami), oblečením troch tuník (spodný odev a vychádzková tunika), vojenského opaska, paenuly (široký plášť používaný aj ako prikrývka) a teplého šálu. Hneď prvý deň dostal vojak pravdepodobne aj koženú tašku s príborom (lyžica a nôž), malým kladivom, dreveným hrebeňom, olejovou lampou, ako aj s rôznymi handrami, šnúrami a remeňmi. Na prípravu potravy sa používali: bronzová panvica a malé vedro, na zahasenie smädu slúžila poľná fľaša.

Základný tréning začal pochodmi, pričom sa postupne zvyšovala váha nosenej výstroje. V protiklade s vojakmi modernej armády nenosil rímsky legionár batoh, ale furcu – 1,2 m dlhú palicu s priečnym ramenom na ktorom bola pripevnená v plášti zabalená batožina vrátane náradia na varenie a jedla. Na palici bola upevnená aj dolabra – nástroj s hrotom a čepeľou, ktorý sa používal na rúbanie stromov, opracovanie kmeňov, či kopanie zeminy.

Veľkým dňom v živote regrúta bolo nepochybne obdržanie ochrannej výzbroje, ktorá pozostávala z helmy, krúžkového, alebo segmentového panciera (lorica hamata, lorica segmentata) a štítu (scutum) v obale z kozej kože. Keďže bola vyrobená prevažne zo železa vyžadovala pravidelnú údržbu. Štít tvorili tri vrstvy zlepeného dreva – zo železa boli držadlo a puklica.

Zo železa boli zhotovené aj útočné zbrane, ktoré sa ale pravdepodobne vydávali až v pokročilom štádiu výcviku. Hlavnou zbraňou rímskej pechoty bol gladius – krátky, dobre vyvážený meč, ktorý sa v boji používal v kombinácii so štítom viac k bodaniu ako sekaniu. Tesne pred stretom s nepriateľom vrhali vojaci pilum – oštep, ktorého dlhá železná násada sa po náraze na protivníkov štít prehla, čím mohla spôsobiť zmätok a prielom v nepriateľskej línii.

Popri oštepe a meči bola dýka treťou zbraňou, ktorú nosili pešiaci v ranom cisárskom období na opasku. Vzhľadom na taktický význam bola rezervnou zbraňou, ktorá bola použitá len v núdzovom prípade – pri blízkom strete s nepriateľom.

Legionárske sandále pobité klincami. V zime chránili nohy ponožky.

Foto: Creative Commons

Segmentové brnenie zozadu. Pod brnením sa nosila služobná tunika. Šál obtočený okolo krku slúžil ako ochrana pred ostrými hranami helmy.

Foto: I. Roemercohorte Opladen e.V.

Legionár v služobnej tunike v poľnom tábore pri mletí dennej dávky obilia. Osem mužov, ktorí spolu žili v kasárenskej ubikácií alebo v stane, malo k dispozícii jeden žarnov, ktorý bol počas poľného ťaženia nosený na mulici spolu so stanom a opevňovacími kolmi. Furca s pripevnenou batožinou opretá o stan.