RÍMSKA ARMÁDA

Ak sa mladý muž rozhodol stať vojakom, musel sa najskôr podrobiť probatiu - vstupnej prehliadke. Komisia najskôr overovala právne predpoklady – do légie mohol vstúpiť len regrút s rímskym občianstvom. Ak sa o službu v légii uchádzal otrok bolo to považované za urážku a trestané nútenými prácami v bani, či dokonca smrťou. Muži z podmanenej provincie – pokiaľ boli slobodného pôvodu – mohli byť prijatí do auxilií, horšie platených pomocných jednotiek a po skončení vojenskej služby dostali rímske občianstvo. Ďalším základným predpokladom bolo, že regrút nebol ženatý a súci pre službu, pričom z uchádzačov boli vylúčení trestaní, utečení zločinci, alebo muži vykonávajúci nečestné povolania.

Prirodzene zvlášť sa prihliadalo na telesnú vhodnosť. Dobrý zrak a zdravé mocné telo boli dôležitejšie ako veľkosť – minimálna výška uchádzača bola 5,5 stopy (1,63 m). Ak regrút predložil komisii odporúčajúci list od vplyvnej osoby, nestálo k založeniu osobného spisu a prijatiu do armády – dokonca k želanému druhu vojenskej jednotky – nič v ceste. Úspešne absolvované probatio bolo spojené s vyplatením vreckového, ktoré umožnilo prijatému cestu do určenej kasárne.

Príchod k jednotke bola udalosť, na ktorú regrút nikdy nezabudol. Po pridelení ubytovania a výstroje začal tvrdý, štyri mesiace trvajúci základný výcvik, ktorého jednotlivé časti boli tak rozvrhnuté, že práve vtedy, keď si regrúti mysleli že prestáli to najhoršie začalo trápenie odznova s vyšším stupňom náročnosti.

Na začiatku bol nácvik správneho pochodovania, ktorý prebiehal v okolí tábora – 20 rímskych míľ (30 km) za päť hodín, potom 40 míľ za 12 hodín. Po jeho zvládnutí začali pochody odznova, tentoraz ale v plnej zbroji. Výcvik so zbraňami začal pri veľkom drevenom kole, na ktorom sa s dreveným mečom a jednoduchým štítom do vyčerpania trénovali rôzne bodnutia, seknutia a triky. Keď sa týmto dosiahla primeraná zručnosť nastal čas výcviku účinného narábania s oštepom a štítom.

Stredobodom posledného stupňa výcviku boli cvičenia jednotiek, pri ktorých sa regrúti učili zaujať svoje miesto vo formácii a spoznávať signály sprostredkované trubačmi. Koniec tejto fázy bol dosiahnutý, keď jednotka fungovala ako jeden organizmus a mala schopnosť počas pochodu – aj v ťažkom a nerovnom teréne – vytvoriť útočný klin, po nepriateľskom prielome obranný kruh, alebo prepustiť miesto vpredu čerstvým jednotkám bez narušenia poriadku vo formácii.

Na konci úspešne absolvovaného základného výcviku stálo prijatie do légie. Z probata - čakateľa sa stal plnohodnotný vojak (miles), ktorý dostal z olova odliatu poznávaciu známku so svojim menom (signaculum) a po nástupe k slávnostnej prísahe bol zapísaný do zoznamu svojej jednotky.

Foto: Creative Commons

Probati naložení batožinou a v plnej zbroji na cvičnom pochode.

Foto: Foro Militar General: La Pintura y la Guerra – Pagina 939

Výcvik so zbraňou začal na drevenom kole pričom z dreva zhotovený cvičný meč bol na posilnenie svalov ramena o niečo ťažší ako bojový.

Foto: Creative Commons

Legionár nastúpený k slávnostnej prísahe vernosti. Zvyčajne jeden vojak odriekaval slávnostnú prísahu, zatiaľ čo ostatní volali „Idem in me!“ („Ja tiež“).